Milí francúzštinu ľúbiaci,

vec sa má takto: Francúzština je super a treba o tom písať. Tak píšem.

To je celé – v skratke. Jednoducho medzi mnou a francúzštinou preskočila pred pár rokmi iskra. A bolo to. Láska na prvý pohľad.

(zdroj: giphy.com)

Utekala som si kúpiť učebnicu, zošit, farebné perá a začala si doma ostošesť trénovať „Bonžúr žmapel Petra“. Neskôr som sa rozhodla vyskúšať si, aké je to navštevovať kurz francúzštiny v jazykovej škole. Potom mi francúzština pomotala hlavu až tak, že som kvôli nej začala odznova štúdium na univerzite. Nakoniec som si splnila sen – žiť vo Francúzsku. Osem mesiacov som sa pohybovala po provensálskom mestečku menom Avignon, kde som pozorne sledovala Francúzov. Čo robia, čo jedia, ale hlavne čo hovoria.

Som jednoducho (večná) študentka francúzštiny. Študentka, ktorá do tohto zákerného krásneho jazyka za posledné roky investovala množstvo času, energie a peňazí. Niekedy viac a niekedy menej efektívne.

A pokračujem v tom aj naďalej.

Snažím sa, aby so mnou francúzština spolupracovala. Aby príliš nevystrkovala rožky. Neustále spoznávam a objavujem jej škaredé pekné zákutia a snažím sa v nej, čo najmenej bolestivo, zdokonaľovať.

A tak nejak prirodzene sa počas tohto všetkého formoval tento blog.

Miesto, kde sa so všetkými, ktorí sú podobne zúfalí zaľúbení do francúzštiny delím o to, ako sa francúzštinu učím ja. O to, čo mi na nej pripadá najzaujímavejšie. O moje skúsenosti a zážitky z francúzskeho života. Ale aj o kultúrne, gastronomické či cestovateľské tipy.

Sama by som to však nezvládla. Preto som si prizvala na pomoc Francúza (aké prekvapivé). Milého a trpezlivého Francúza menom Matthieu, ktorý mi pomáha s množstvom vecí. Dobrovoľne a bez frflania.

Možno sa aj s jeho pomocou raz tú francúzštinu naučím(e).

Aspoň tak ako Joey.

(zdroj: giphy.com)

Prajem nám pri tom veľa optimizmu a málo vypadnutých vlasov,

Petra,
la petite optimiste