Medzi dôvody, prečo nám znie francúzština tak krásne, plynulo a melodicky patria aj dva špecifické javy francúzskej výslovnosti: naväzovanie (enchaînement) a viazanie (liaison) slov.
Nielen, že je to dôvod, prečo sa do francúzštiny zaľúbime, je to aj jedna z hlavných príčin, prečo sa nám zdá potom ťažká, hlavne čo sa týka porozumenia.
Namiesto jednej normálnej vety počujeme niekedy jedno dlhočízne nezrozumiteľné slovo.
Aby sme si hneď v stručnosti vysvetlili, ako teda také liaison vlastne v praxi vyzerá, toť asi najčastejšie uvádzaný príklad:
les amis [leZami] | priatelia
Ak by Francúz vyslovil každé slovo zvlášť, počuli by sme dve slová: [le] a [ami].
To by ale znamelo, že by za sebou musel vysloviť dve samohlásky [e] a [a] a takéto niečo Francúzi všeobecne vyslovujú neradi a snažia sa takýmto situáciám radšej vopred vyhnúť. Preto sa, aj v tomto prípade, rozhodli radšej to zviazať a vysloviť ako jedno slovo [leZami]. To je vďaka krásnemu striedaniu spoluhlások a samohlások dokonalým pohladením pre francúzske uši.
A tomuto výmyslu sa hovorí liaison.
Voilà !
Ja si túto neplechu francúzskej výslovnosti predstavujem ako nejakého tichého nenápadného chlapíka, ktorého si na diskotéke nikto nevšíma (v našom prípade písmeno S v slove les).
Keď sa však pri ňom ocitne dobré francúzske víno (v našom prípade písmeno A v slove amis), chlapík odhodí svoje zábrany a stane sa z neho hlučný lev tanečného parketu (v našom prípade zvuk [Z]. Takže budeme počuť [leZami]).
Takto nejak si ja predstavujem liaison:
(zdroj: giphy.com)
Keď už viete, čo je to la liaison (a ako si ho predstavujem), treba vedieť aj to kedy presne k tomuto javu vo francúzštine dochádza, aby ste ho vedeli použiť vždy keď treba:
1. Akých spoluhlások sa týka
Základné pravidlo pre používanie liaison znie:
„Koncová spoluhláska jedného slova pri stretnutí so samohláskou (alebo nemým h) na začiatku druhého slova ožíva a vytvára s touto samohláskou ucelenú slabiku.“
Mimo tohto „stretnutia“ ani o existencii tejto koncovej spoluhlásky nevieme a nevyslovujeme ju. Ale ak sa ocitne v blízkosti samohlásky (alebo nemého h) dá o sebe vedieť a treba ju správnym spôsobom vysloviť.
Netýka sa to ale všetkých francúzskych spoluhlások, ale iba týchto konkrétnych:
• S, Z, X vyslovíme ako [Z] (leurs enfants, deux heures, chez eux)
• T, D vyslovíme ako [T] (grand homme, c’est un garçon)
• N vyslovíme ako [N] (pričom nosové samohlásky ɑ̃ a ɔ̃ ostávajú nosovými) (on arrive)
• R vyslovíme ako [R] (s neurčitkom je ale viazanie vzácne) (le premier étage)
* P v slovách trop a beaucoup vyslovíme ako P (trop aimable) – v hovorovej reči ale nie
* F v slove neuf vyslovíme ako V len pri spojení s „heures“ a „ans“ (neuf heures)
2. Prečo ho netreba podceňovať
Hneď na začiatok si treba uvedomiť, že význam liaison naozaj netreba podceňovať, pretože v niektorých prípadoch zohráva dôležitú rolu a môže meniť dokonca význam toho, čo hovoríte, resp. toho, čo počujete:
• ils arrivent [ilZariv] | oni prichádzajú
V prípade, že by ste zabudli na liaison a vyslovili tieto slová ako [ilariv], hovorili by ste len o jednom šuhajovi (il arrive). A to by bola škoda!
3. Ako veľmi sa používa
Liaison je historický jav, ktorý prechádza neustálym vývojom. Až na prípady, kedy je naozaj dôležité a teda povinné (!) – viď spomínaný príklad ils arrivent, sa všeobecne skôr používanie liaison v hovorovej francúzštiny obmedzuje a stáva sa z neho formálnejšia záležitosť.
Avšak, keď sa bavíme napríklad o slávnostom prednese, tam zviažu Francúzi, aj to, čo netreba. Vypočujte si napríklad báseň Albatros od Charlesa Baudelairea a sledujte všetky liaisons 🙃
4. Kedy je povinné
1. po určovateľoch (člen, zámeno, číslovka) (les usines, mon ami, deux exemples)
2. po prídavných menách stojacich pred pod. menami (petit oiseau)
3. po osobných zámenách (nous écoutons, on attend)
4. po jednoslabičných príslovkách (très heureux, plus amusant, tout entier)
5. po jednoslabičných predložkách (chez eux, sans argent, en hiver)
6. po „est“ (c’est un problème, il est évident) – v hovorovej reči sa s tým však až tak nestretnete
7. v ustálených slovných spojeniach (tout à fait, pas à pas, de plus en plus)
5. Kedy je zakázané
1. po „et“ (on danse et | on chante, une pomme et | une poire)
2. po podstatných menách vo funkcii podmetu (Ce pays | est pauvre. Les prix | augmentent.)
3. po podstatných menách v jednotnom čísle (un prix | exorbitant)
4. po „on, ils, elles“ v inverzii (Ont-ils | oubliés? Sont-elles | à la maison?)
5. po samostatných zámenách (ceux | avec qui, les vôtres | également)
6. pred číslovkami „huit, huitième, un, unième, onze, onzième“ (tous les | huit jours, un | onze)
7. pred slovami začínajúcimi na aspirované h (les | héros antiques)
Ak sa po týchto dvoch zoznamoch, cítite nejak takto:
(zdroj: tumblr.com)
neľakajte sa, je to ešte horšie. Existuje totiž aj tretí zoznam! Liaisons, ktoré sú nepovinné 😀
Aj keď, osobne si myslím, že tento zoznam je najmenej strašidelný, keďže pri nepovinných liaisons je to úplne na vás. A navyše v hovorovej francúzštine nepovinné liaison naozaj robiť nemusíte. Z takých najznámejších nepovinných je to napríklad po častici pas (pas encore) alebo spojke mais (mais enfin).
Nezostáva mi iné, len popriať vám veľa odhodlania a sily pri používaní liaisons! V prípade, že vás táto téma zaujíma trochu viac, skúste prípadne toto video vo francúzštine 😉