To, že Bretónsko a Normandia sú dva prekrásne francúzske regióny, ktoré sa určite oplatí navštíviť, už viete.

A viete aj to, že najrozumnejšie je urobiť to s dáždnikom v ruke.

Ale hlavne, viete to najdôležitejšie:

Bretónci robia tie najlepšie palacinky.

O tomto všetkom (a všeličom inom) som vám písala v predchádzajúcej časti nášho bretónsko-normandskeho výletu. Tak som si hovorila, že by mohlo byť fajn niekedy napísať aj druhú (a pozor – poslednú) časť.

Najlepšie hádam niekedy do Vianoc.

A konečne sa tak dostať k jadru veci: previesť vás Bretónskom a Normandiou. Teda aspoň tým, čo sme si za tých pár dní stihli pozrieť my:

Náš výber bol výrazne ovplyvnený ubytovaním u nášho Bretónca Sébastiena v dedinke blízko Rennes. Každý deň sme autom vyrážali spoznávať zaujímavé miesta vo viac či menej vzdialenom okolí.

Deň druhý: Rennes

Do hlavného mesta Bretónska sme sa veľmi tešili. V turistických príručkách písali, že je to živé univerzitné mesto. Ak by ste ten život ale chceli vidieť, nesmiete sa do Rennes vybrať v auguste a v nedeľu. Ako my.

Nevideli sme tam ani nohu.

Ak nerátam občasné nohy bezdomovcov a turistov.

Mesto bretónskych vlajok a palacinkární sa teda možno viac oplatí navštíviť mimo letných prázdnin. Prípadne môžete aspoň skúsiť iný mesiac. Začiatkom júla by ste tam mali napríklad vidieť veľa nôh hompáľajúcich sa do rytmu bretónskej hudby. Koná sa totiž pouličný festival Les Tombées de la nuit oslavujúci bretónsku kultúru, hudbu, poéziu a tanec.

Keby ste ale naozaj chceli ísť v auguste, možno stojí za zváženie aspoň iný deň. Napríklad v takú sobotu dopoludnia v Rennes už po štyri storočia prebieha Le marché des Lices, druhý najväčší trh vo Francúzsku.

Čo sa týka histórie mesta, aj napriek tomu, že sa mu darilo v stredoveku, veľa stredovekých pamiatok tam neuvidíte. Väčšinu z nich zničil v 18. storočí požiar. Našťastie sa ale čo-to podarilo zachovať a zrenovovať. Takže taká prechádzka centrom po dláždených uličkách lemovaných krásnymi hrazdenými domami vôbec nie je na zahodenie.

Najvýznamnejšou budovou v Rennes je Palais du Parlement de Bretagne, ktorý síce odolal spomínanému požiaru, ale zastihla ho úplne iná katastrofa: Štrajkujúci Francúzi.

Približne 20 rokov dozadu francúzski rybári štrajkovali tak vehementne až zapálili túto krásnu historickú budovu bretónskeho parlamentu. Nuž, francúzska nátura sa nezaprie.

Ďalšou povinnou zastávkou je určite Le parc du Thabor považovaný za jednu z najkrajších záhrad v celom Francúzsku. Rozprestiera sa na ploche 10 hektárov a počas prechádzky si môžete popozerať fontány, sochy, vtáčie voliéry, botanickú záhradu či 1700 druhov ruží. A nemôže samozrejme chýbať ani petangové ihrisko.

Deň tretí: Saint-Malo

Po Rennes sme sa vydali na miesto s oveľa vyšším počtom turistov na meter štvorcový. Do stredovekého prístavného mestečka Saint-Malo v zálive Lamanšského prielivu medzi Bretónskom a Normandiou. Ktorého dušu pochopíte najlepšie priamo z miestneho hesla:

„Nie Francúz, nie Bretónec, hrdý obyvateľ mesta Saint-Malo som.“

Prvú osadu tu založil už v 6. storočí mních Maclou (z toho názov Malo). Neskôr sa odtiaľto moreplavci vydávali objavovať nepoznaný svet za Atlantikom a korzári prepadávať anglické loďstvo. Zo svojich ziskov si vo vnútri hradieb stavali honosné domy. Počas 2. svetovej vojny bolo mesto takmer zrovnané so zemou, čomu sa vám ale nebude chcieť veriť, lebo všetko bolo odznova nádherne vybudované.

Tak ako v Rennes, ani v Saint-Malo nechýbalo ihrisko na hranie petangu. Teda pardon, na hranie La boule bretonne (Bretónskej gule). Áno, čítate správne. Bretónci majú svoju vlastnú verziu petangu. Je rovnako nudná, len sa hrá s väčšími guľami.

Pred vstupom do samotného mesta sme išli pozrieť pláže a 2 ostrovčeky v bezprostrednom okolí: Le Petit Bé a Le Grand Bé. Ich názov vám možno evokuje ovečky, ale ak by ste ovládali bretónčinu, vedeli by ste, že Bé znamená hrobka.

Dá sa na ne dostať pešo počas odlivu priamo z pláže Bon Secours. My sme zvolili chôdzu v svižnom tempe, pretože sa pomaly ale isto blížil príliv. Naše športové nasadenie ale nepomohlo a Le Petit Bé sme už nestihli. Na pláži Bon Secours sa inak nachádza niečo-ako-bazén z troch betónových stien, ktorý počas prílivu zaplní voda, aha:

Pri návšteve Saint-Malo sa podľa mňa treba pripraviť na tri veci: vietor, čajky a turistov.

Po tom, čo sme si popozerali okolie mesta ošľahaní vetrom a (niektorí z nás) poznačení čajkou, zostalo nám už len vydať sa do vnútra mesta. Trochu sa potlačiť medzi turistov a preskúmať mohutnými hradbami opevnené La Ville Intra-Muros.

V mestečku navyše práve prebiehala braderie. Pomerne populárna a zväčša víkendová záležitosť vo Francúzsku, kedy obchodníci vyložia na stolík pred svoj obchod tovar ponúkaný za znížené ceny.

V Saint-Malo sme vyskúšali aj kaviareň, ktorej už samotný názov je podľa mňa geniálny: Le café du coin d’en bas de la rue du bout de la ville d’en face du port. A o interiéri (viď fotka nižšie) poviem len to, že na toaletu som išla iba preto, lebo som bola zvedavá, ako to tam vyzerá.

Navyše sme tam ochutnali typický bretónsky alkohol získavaný kvasením medu v jablčnom džúse alebo mušte. Ale pravdu povediac jeho názov ma zaujal oveľa viac ako samotná chuť. No veď aha:

chouchen (čítaj: šušen)

Pri objednávaní som mala prerušovaný záchvat smiechu. 

Deň štvrtý: Caen + Omaha Beach

Caen uzavrelo našu návštevu hlavných miest 3 susediacich francúzskych regiónov: Pays de la Loire (Nantes), Bretónska (Rennes) a Dolnej Normandie (Caen). Aj keď, nehovorím vám úplne pravdu. Od minulého roku už Dolná Normandia (Basse-Normandie) ako samostatný región neexistuje. Bola spojená s Haute-Normandie a hlavným mestom nového regiónu sa stalo Rouen.

Tak či onak, Caen je určite minimálne hlavným kultúrnym a intelektuálnym mestom Normandie. Má totiž najväčší počet nezávislých kníhkupectiev a najväčší počet kultúrnych zariadení na počet obyvateľov v Európe!

Predovšetkým je to ale mesto Viliama Dobyvateľa (Guillaume le Conquérant), ktorý dal v 11. storočí v meste vybudovať viacero významných stavieb. Napríklad taký Le château de Caen v centre mesta, jeden z najväčších stredovekých areálov v Európe, v ktorom sa dnes nachádzajú dve múzeá. Miesto na príjemnú prechádzku s pekným výhľadom.

Aj keď s dáždnikom v ruke sa zase až tak príjemne neprechádza, že.

Viliam dal okrem hradu postaviť v Caen aj dve opátstva. Chcel si udobriť cirkev, ktorej sa veľmi nepozdávalo, že sa oženil so svojou vzdialenou sesternicou. Nuž, srdcu nerozkážeš a vďaka tomu, že Viliam zišiel zo správnej cesty, sa dnes napríklad môžeme pokochať pohľadom na l’Abbaye-aux-Hommes (Mužské opátstvo). Majstrovské dielo normandskej románskej architektúry, v ktorom je aj Viliamova hrobka.

V blízkosti Caen prebehlo počas 2. svetovej vojny, 6. júna 1944, vylodenie spojeneckých vojsk v rámci Operácie Overlord. Práve tu sa odohrala rozhodujúca bitka o oslobodenie Francúzska a Európy.

V tejto súvislosti vzniklo v Caen veľké interaktívne múzeum Mémorial de Caen venujúce sa predovšetkým 2. svetovej vojne, ale aj iným udalostiam 20. storočia. My sme ho síce z časových dôvodov nenavštívili, ale keďže patrí medzi tie najnavštevovanejšie múzeá v celom Francúzsku (!), určite bude stáť za to.

Jeden z piatich sektorov, v ktorom prebehlo vylodenie, malo kódové označenie Omaha Beach a jeho dobytie mali na starosti Američania. V blízkosti tejto pláže sa nachádza Le musée Memorial d’Omaha Beach a americký cintorín, na ktorom odpočíva 9387 vojakov.

Cintorín sme navštívili a je dôkazom, že Američania naozaj vedia, ako vzdať úctu svojim hrdinom. Na milimeter presne zoradené kríže z bieleho kameňa (medzi ktorými občas vidno židovskú hviezdu) vytvárajú dokonalý kontrast s udržiavaným trávnikom. Všetko navyše umocňuje výhľad na samotnú pláž a nekonečné more.

Miesto dokonalého pokoja. Ktoré vás vyzve, aby ste nezabudli.

Na záver sme navštívili aj samotnú 8-kilometrovú pláž Omaha Beach.

Keď ste tam, máte pocit, že ide o krásne a pokojné miesto. Je ťažké si predstaviť, že práve tu bojovali a zomreli tisíce mladých mužov.

Deň piaty: Vitré

V predposledný deň nášho výletu sme zavítali do čarovného bretónskeho mestečka Vitré, ktoré by podľa mňa bezkonkurenčne vyhralo súťaž o najfotogenickejšie bretónske mesto. Má kúzelnú atmosféru a prechádzaním sa jeho uličkami sa ihneď na chvíľu prenesiete naspäť do stredoveku.

Tou najvýznamnejšou pamiatkou je krásny hrad z 9. storočia Château de Vitré. Nám sa tam veľmi páčilo hlavne vďaka neskutočne milému pánovi, ktorý tam predával lístky a zároveň občas odbiehal von robiť sprievodcu. O hrade rozprával s takou láskou a nadšením, že by sme ho všetci ochotne počúvali aj celý deň. A to aj napriek tomu, že francúzska slovná zásoba zo stredoveku nie je našou silnou stránkou.

Deň šiesty: Mont Saint Michel

Na úplný záver sme si nechali jednu z najnavštevovanejších pamiatok celého Francúzska. Čo (hlavne počas letných prázdnin) znamená len jedno:

obrovitánsky počet nôh valiacich sa na vás z každej strany

Musím sa priznať, že masa turistov, ktorí sa na mňa neustále tískajú a prekračujú moju osobnú zónu, nie je niečo, čo v bežnom živote vyhľadávam.

Ale Mont Saint-Michel mi dokázal aj napriek tomu pomotať hlavu. Pohľad na štíhle gotické veže a masívne hradby, ktoré sa tu už viac ako tisíc rokov zdvíhajú z mora, nenechá nikoho úplne chladným.

Ak sa k Mont Saint-Michel vyberiete autom ako my, pripravte si peňaženku. Parkovanie tu určite nie je najlacnejšia záležitosť. Ďalšou možnosťou je napríklad vlak. Z mestečka Pontorson premáva la navette (kyvadlová doprava).

Keď už ste na mieste, čaká vás ešte cesta priamo na ostrov po modernom dvojkilometrovom moste. Môžete sa nechať zdarma odviezť autobusom alebo sa rozhodnúť pre väčší kontakt s prírodou, rozumej: nechať sa trochu ošľahať vetrom a ísť pešo.

My sme to skombinovali: tam sme išli pešo, naspäť autobusom.

Čo sa týka stručnej histórie tohto miesta, začala sa písať v 8. storočí, kedy sa biskupovi Aubertovi v sne zjavil archanjel Michal a prikázal mu postaviť na ostrove kaplnku. Biskup kaplnku zasvätenú Michaelovi postavil a miesto sa stalo cieľom pútnikov.

Neskôr bola kaplnka zverená do rúk benediktínom, ktorí tu založili opátstvo. Postupne sa časť po časti neustále niečo dostavovalo a pristavovalo. Okrem významného pútnického miesta sa tak Mont Saint-Michel stával aj významným európskym centrom vzdelanosti.

Od Veľkej francúzskej revolúcie až do polovice 19. storočia slúžil ostrov ako väzenie pre politických väzňov. O pár rokov neskôr sa ale stal historickou pamiatkou a podstúpil veľkú rekonštrukciu.

Ostrov nie je zaujímavý len tým, čo na ňom stojí, ale aj sám o sebe. Morská hladina tu pri odlive klesá o 15 metrov, čo je najväčší rozdiel medzi prílivom a odlivom v Európe!

Na konci 19. storočia tu bola vybudovaná hrádza, ktorá spájala ostrov s pevninou. Vďaka nej sa ale zátoka zanášala pieskom a z ostrova sa tak mohol po nejakom čase stať poloostrov. Našťastie Francúzi pred 2 rokmi dokončili už spomínaný moderný dvojkilometrový most. Ten zabezpečuje, že sú usadeniny pekne odplavované.

Sme na konci nášho výletu, voilà.

Aj tak ale chýbala jedna dôležitá vec: Bretónska kuchyňa. Pretože Bretónci nejedia len palacinky. Majú aj iné špeciality.

Takže niekedy v (ne)dohľadnej budúcnosti sa môžete tešiť na článok priamo od bretónskeho Sébastiena (ak ho presvedčím). O tom, čo by ste v Bretónsku určite mali ochutnať a vypiť.

Zatiaľ si ale môžete niečo bretónske ukuchtiť doma. Na blogu je totiž už dávno recept na (môj obľúbený) „pudingový“ bretónsky koláč Far Breton!

Navštívili ste už Bretónsko a Normandiu? Ktoré miesta sa podľa vás oplatí vidieť? Dajte vedieť v komentári 🙂

A ak ste do týchto krásnych francúzskych regiónov ešte nezavítali, dúfam, že ste našli inšpiráciu v tomto článku a vydáte sa na cesty!