Vetu Hugo je Francúz by ste, predpokladám, vedeli bez mihnutia oka preložiť do francúzštiny.
Ale ako by ste ju napísali?
Hugo est français alebo Hugo est Français ?
To, čo je v slovenčine celkom jednoznačná záležitosť, musí zase raz byť vo francúzštine o trochu komplikovanejšie originálnejšie.
Francúzština je jednoducho veľmi originálny jazyk.
Poďme sa pozrieť na to, čo všetko môže slovo français vlastne znamenať a s akými začiatočnými písmenami sa môže písať. A nezabudnite si potom spraviť aj minikvíz na konci článku 🤓
1. français ako jazyk
Začnime pekne po poriadku a asi od toho najjednoduchšieho a najzrozumiteľnejšieho. Podstatné meno le français označuje francúzštinu ako jazyk. Keďže ide o všeobecné podstatné meno píše sa vždy s malým začiatočným písmenom. Nezabudnite, že všetky jazyky sú vo francúzštine mužského rodu a používajú sa s určitým členom. Výnimkou, kedy určitý člen nemusíme použiť (a väčšinou ani nepoužívame) je v kombinácii so slovesom parler.
• On apprend le français. | Učíme sa francúzštinu.
• Tu parles anglais ? | Hovoríš anglicky?
• Tu préfères l’espagnol ou l’italien ? | Máš radšej španielčinu alebo taliančinu?
2. français ako vlastnosť, charakteristika
Slovo français môže byť tiež prídavným menom vo význame francúzsky, ktorým vyjadrujeme vlastnosť, pôvod alebo charakteristiku niečoho. V tomto prípade sa taktiež vždy bude písať s malým začiatočným písmenom. Tak ako pri všetkých prídavných menách ho nezabudneme v rode a čísle zhodovať s podstatným menom, ktoré bližšie určuje. A ako väčšinu prídavných mien, aj prídavné mená patriace do tejto skupiny, umiestňujeme vždy za podstatné mená.
• J’adore les comédies françaises. | Zbožňujem francúzske komédie.
• Tu connais ce nouveau restaurant japonais ? | Poznáš tú novú japonskú reštauráciu?
• Il y a beaucoup de touristes allemands. | Je tam veľa nemeckých turistov.
3. français ako národnosť
To, kde to začína byť trochu komplikovanejšie originálnejšie je téma písania národností vo francúzštine. Vo francúzskom jazyku môžu byť totiž národnosti dvoma slovnými druhmi: podstatnými menami alebo prídavnými menami. A podľa toho, o aký slovný druh ide, by sme sa mali následne rozhodovať aj ohľadom začiatočných písmen.
a) národnosť ako podstatné meno
V prípade, že je národnosť vo vete vyjadrená podstatným menom, ide o vlastné podstatné meno a budeme ho, tak ako v slovenčine, písať vždy s veľkým začiatočným písmenom.
• Les Français adorent le fromage.| Francúzi zbožňujú syr.
• Il sort avec une Italienne. | Chodí s Taliankou.
• Vous travaillez avec des Américains ? | Pracujete s Američanmi?
• Les Parisiens sont un peu prétentieux. | Parížania sú trochu namyslení.
To, že ide o podstatné meno vieme okrem iného určiť jednoznačne aj podľa toho, že pred všetkými slovami vyjadrujúcimi národnosť vidíme určitý alebo neurčitý člen (prípadne iný určovateľ).
b) národnosť ako prídavné meno
Čo ak to ale tak jednoznačne gramaticky určiť vo vete nevieme?
Existujú totiž tzv. les verbes d’état (stavové slovesá), ako napríklad être, devenir, sembler, paraître, s ktorými členy nezvykneme používať. Vráťme sa napríklad k našej inkriminovanej vete z úvodu článku:
Hugo est Français / français.
V normálnom svete by sme podľa významu hneď videli, že ide o podstatné meno (Hugo je Francúz.) Ale vo frankofónnom svete platia iné pravidlá. Ak pred národnosťami žiaden člen nevidia, už sa dajú len veľmi ťažko presvedčiť, že môže ísť o podstatné meno. Preto, ako správne tušíte, najčastejšie sa v takýchto prípadoch stretnete s malými začiatočnými písmenami, pretože ide vraj o prídavné mená.
• Hugo est français.| Hugo je Francúz.
• Elle est slovaque ? | Je Slovenka?
• Ils sont mexicains. | Sú Mexičania.
• Mon nouveau voisin est bruxellois. | Môj nový sused je Bruselčan.
Je to celkom zvláštne originálne, lebo napríklad vo vete Il est coiffeur. (Je kaderník.) sa s vami každý Francúz alebo Francúzka zhodne, že coiffeur je vo vete podstatné meno a to aj napriek tomu, že pred ním nie je žiaden člen.
A čo na to gramatici a slovníky? Väčšinou nič jednoznačné.
Sú autori, ktorí odporúčajú používanie veľkých začiatočných písmen (Hugo est Français.). Iní tvrdia, že si v takýchto prípadoch môžeme vybrať podľa chuti, lebo môže ísť aj o podstatné aj o prídavné meno (Hugo est français / Français.) Bežná realita francúzskeho života je ale taká, že takmer každý používa malé začiatočné písmeno (Hugo est français.) Dokonca aj nie veľmi obľúbená Francúzska akadémia, ktorá síce tvrdí, že « l’usage en la matière est mal fixé » (používanie v tejto oblasti je zle zadefinované), odporúča písať malé začiatočné písmeno (Hugo est français.)
Skúsme si to teda zhrnúť a ukázať na týchto vetách:
• Il est français. | Je Francúz.
• C’est un Français très sympa. | Je to veľmi sympatický Francúz.
• C’est mon ami français. | Je to môj francúzsky priateľ.
Ospravedlňujem sa, ak som vám práve spôsobila bolesť hlavy. Ale nebojte, mám pre vás jedno jednoduché a stručné pravidlo, ktoré vám bude v živote úplne postačovať:
Ak slovo vyjadrujúce národnosť vyzerá ako prídavné meno, píšeme malé začiatočné písmeno. Ak vyzerá ako podstatné meno (je pred ním nejaký člen/privlastňovacie/ukazovacie zámeno), píšeme veľké začiatočné písmeno.
A teraz je čas skúsiť to dať všetko dokopy a overiť si, ako veľmi máte vo francúzskych malých a veľkých písmenách poriadok. Skúste tento minikvíz a dajte v komentári vedieť, ako ste uspeli! 😊