Bonžúr, žmapel Petra

tu si veselo skáčem pred Avignonským mostom

Vec sa má takto:

Francúzština je super a treba o tom písať.

Tak píšem.

To je celé – v skratke. Jednoducho medzi mnou a francúzštinou preskočila pred pár rokmi iskra. A bolo to. Láska na prvý pohľad.

Utekala som si kúpiť učebnicu, zošit, farebné perá a začala si doma ostošesť trénovať “Bonžúr žmapel Petra”.

Neskôr som sa rozhodla vyskúšať si, aké je to navštevovať kurz francúzštiny v jazykovej škole. Potom mi francúzština pomotala hlavu až tak, že som kvôli nej začala odznova štúdium na univerzite. Nakoniec som si splnila sen – žiť vo Francúzsku. Osem mesiacov som sa pohybovala po provensálskom mestečku menom Avignon, kde som pozorne sledovala Francúzov. Čo robia, čo jedia, ale hlavne čo hovoria.

A aj napriek tomu, že som si po návrate z Francúzska urobila certifikát C1 a príležitostne francúzštinu aj učím, som stále (večná) študentka francúzštiny. Študentka, ktorá do tohto zákerného krásneho jazyka za posledné roky investovala množstvo času, energie a peňazí. Niekedy viac a niekedy menej efektívne. A pokračujem v tom aj naďalej. Snažím sa, aby so mnou francúzština spolupracovala. Aby príliš nevystrkovala rožky. Neustále spoznávam a objavujem jej škaredé pekné zákutia a snažím sa v nej, čo najmenej bolestivo, zdokonaľovať.

A tak nejak prirodzene sa počas tohto všetkého formoval tento blog.

Miesto, kde sa so všetkými, ktorí sú podobne zúfalí zaľúbení do francúzštiny delím o to, ako sa francúzštinu učím ja. O to, čo mi na nej pripadá najzaujímavejšie. O moje skúsenosti a zážitky z francúzskeho života. Ale aj o kultúrne, gastronomické či cestovateľské tipy. Sama by som to však nezvládla. Preto som si prizvala na pomoc Francúza (aké prekvapivé). Milého a trpezlivého Francúza menom Matthieu, ktorý mi pomáha s množstvom vecí. Dobrovoľne a bez frflania.

Možno sa raz tú francúzštinu naučím(e).

Aspoň tak ako Joey.

(zdroj: giphy.com)

Prajem nám pri tom veľa optimizmu a málo vypadnutých vlasov.