Bonžúr, žmapel Petra

Vec sa má takto:

Francúzština je super a treba o tom písať.

Tak píšem.

To je celé – v skratke. Jednoducho medzi mnou a francúzštinou preskočila pred pár rokmi iskra. A bolo to. Láska na prvý pohľad.

Utekala som si kúpiť učebnicu, zošit, farebné perá a začala si doma ostošesť trénovať “Bonžúr žmapel Petra”.

Tak ako Joey.

(zdroj: giphy.com)

Neskôr som sa rozhodla vyskúšať si, aké je to navštevovať kurz francúzštiny v jazykovej škole. Potom mi francúzština pomotala hlavu až tak, že som kvôli nej začala odznova štúdium na univerzite. Nakoniec som si splnila sen – žiť vo Francúzsku. Osem mesiacov som sa pohybovala po provensálskom mestečku menom Avignon, kde som pozorne sledovala Francúzov. Čo robia, čo jedia, ale hlavne čo hovoria.

tu si veselo skáčem pred Avignonským mostom

Za posledné roky som do tohto zákerného krásneho jazyka investovala množstvo času, energie a peňazí. Niekedy viac a niekedy menej efektívne. A pokračujem v tom aj naďalej. A aj napriek tomu, že som si po návrate z Francúzska urobila certifikát C1 a momentálne francúzštinu učím online, neustále spoznávam jej ďalšie škaredé pekné zákutia a snažím sa, aby so mnou spolupracovala. Aby príliš nevystrkovala rožky.

A tak nejak prirodzene sa počas tohto všetkého formoval tento blog.

Miesto, kde sa so všetkými, ktorí sú podobne zúfalí zaľúbení do francúzštiny delím o to, ako sa francúzštinu učím ja. O to, čo mi na nej pripadá najzaujímavejšie. O moje skúsenosti a zážitky z francúzskeho života. Ale aj o kultúrne, gastronomické či cestovateľské tipy. A na pomoc som si prizvala Francúza (aké prekvapivé). Milého a trpezlivého Francúza menom Matthieu, ktorý mi pomáha s množstvom vecí na blogu.

Prajem vám pri učení francúzštiny veľa optimizmu a málo vypadnutých vlasov!