Keď ste sa začali učiť francúzštinu, pravdepodobne ste na jednej z prvých hodín zistili jednu zásadnú vec o francúzskej výslovnosti:

Francúzi nevyslovujú všetko to, čo napíšu ako my. 

Vezmime si napríklad takú trojicu písmenok eau. Francúzi ju úplne bez hanby vyslovia ako jednu jedinú hlásku /o/. Jednoducho radi a veľa píšu. Radi a veľa a zbytočne. Keďže potom polovicu z písmen, čo si napísali aj tak odignorujú a nevyslovia.

A tak vypisujú perá a míňajú papier. Ničia životné prostredie a spôsobujú vrásky na čelách študentov francúzštiny.

Zdroj: giphy.com

V rámci tejto francúzskej nevýslovnosti má ale jedno písmeno oveľa smutnejší osud ako tie ostatné a výrazne vyčnieva z radu:

H

(čítaj aš)

Francúzi sa rozhodli, že písmeno H pre nich ako jediné nebude hláskou, ale len grafickým znakom. To znamená, že sa nevyslovuje nikdy. Nikdy, nikdy, nikdy. No dobre, v spojení s písmenom c alebo p sa v podstate vyslovuje (ch = /š/, ph = /f/), ale inak nie.

Chudák H.

Asi sa ale teraz pýtate (ako ja kedysi): aký je s tým H vlastne problém? Na čo sa ním toľko zaoberať, keď jediné, čo stačí je ho vždy pekne odignorovať a nevysloviť?

Akoby ste (sme) nepoznali našu milovanú francúzštinu.

Písmeno H v žiadnom prípade nestačí iba nevyslovovať. Treba vedieť, ako ho správne nevyslovovať.

Kde bolo, tam bolo

Ešte predtým vám však chcem napísať niečo o tom, ako to s písmenom H vyzeralo kedysi dávno. Ako sa v dejinách francúzštiny striedavo vyslovovalo a nevyslovovalo, písalo a nepísalo. Ale ak by ste radi hneď teraz nejaké praktickejšie veci, nehanbite sa toto historické okienko nenápadne preskočiť!

Latinčina mala « H » spočiatku rada, potom ju to prešlo

Prababkou francúzštiny a ostatných románskych jazykov je klasická latinčina, ktorá (rovnako ako gréčtina a germánske jazyky), nemala s H najmenší problém – písala ho, aj vyslovovala. Napríklad v slovách habere (mať), hic (tu) alebo homo (človek).

Zdroj: lsned.com

Keďže je však vo všeobecnosti H pomerne slabá spoluhláska, aby ňou začínalo slovo, bolo bežným javom strácanie prídychu (aspirácie), čo znamená, že sa H postupne prestávalo vyslovovať. A neskôr, odrážajúc túto výslovnosť, sa prestalo dokonca aj písať. Takže ste mohli na nápisoch vidieť tie isté slová, len im bolo „z predku“ odobrané písmeno H: abere, ic, omo.

Okrem klasickej latinčiny (tej, ktorou rozprával napríklad Cicero), existovala v období Rímskej ríše aj ľudová (vulgárna) latinčina. Tou už Cicero nerozprával. Rozprávali ňou prevažne obyvatelia nižších vrstiev. Neriešila veľmi normy a pravidlá, takže bola oveľa prístupnejšia k zmenám. Vďaka tomu sa potom práve ona stala mamou francúzštiny. A ostatných románskych jazykov, ktoré sú tiež jej priamymi potomkami.

O dejinách francúzštiny sa ale začína hovoriť, až keď sa Rimania vydali dobýjať Galiu (v 1. storočí pred naším letopočtom) a ľudovú latinčinu si zbalili do batoha. Začala sa miesiť s jazykom Galov a vznikol tzv. galorománsky jazyk. Nadradená latinčina postupne v procese romanizácie vytláčala ostatné jazyky a dialekty na tomto území.

Germáni mali « H » veľmi radi

Po zániku Západorímskej ríše sa na území dnešného Francúzska usalašili rôzne germánske kmene. Frankovia boli tým kmeňom, ktorému sa územie nakoniec podarilo zjednotiť. A ktorý zároveň začal robiť poriadky aj v jazyku. V príručnej batožine si totiž so sebou Frankovia priniesli nejaké tie germánske slovíčka so svojou germánskou výslovnosťou.

S výslovnosťou, ktorá nemala problém s H na začiatku slova. Celkovo mali k tomuto písmenku asi až príliš kladný vzťah, lebo ho niekedy pridávali aj tam, kde pôvodne v latinčine nebolo. Napríklad latinské altus zmiešali so svojím hauh a vytvorili haltus, z ktorého neskôr vzniká francúzske haut (vysoký). Voilà !

Galorománi však s výslovnosťou H problém mali, keďže ho už dlhšiu dobu úspešne ignorovali. Preto namiesto vyslovenia H buď spravili pauzu alebo ho vyslovili s rázom (le coup de glotte). Týmto spôsobom sa začínalo rozlišovať medzi slovami, ktoré boli germánskeho pôvodu a slovami pôvodom z latinčiny či gréčtiny.

L’ancien français « H » ignorovala

Obdobie okolo 9. storočia sa už konečne spája so vznikom románskych jazykov. Začína sa nám teda rysovať aj francúzština. Medzi 8. a 15. storočím hovoríme o l’ancien français. Čo sa týka H, tak sa počas tohto obdobia prestáva vyslovovať aj v slovách pôvodom z franského jazyka. Nakoniec H úplne mizne, nevyslovuje sa a prestáva sa na začiatku slov aj písať. Napríklad homme sa v tejto dobe písalo ako ome.

Renesancia chcela « H » naspäť

Renesancia bola typická snahou o zjednocovanie a kodifikovanie jazyka v písanej forme. Až do približne 18. storočia existuje le français classique. H ako grafický znak sa v nej začalo opäť objavovať. Hlavným dôvodom bolo etymologizovanie, teda snaha vrátiť sa k pôvodu daného slova. Napríklad spomínanému ome sa opäť vracia h, pretože má pôvod v latinskom homo.

H muet vs. H aspiré

Tak a poďme konečne k jadru veci. Ako to s tým H vyzerá v súčasnej francúzštine?

Ako som už spomínala, H je dnes pre Francúzov len grafickým znakom, neradia ho medzi hlásky. Aj napriek tomu však rozlišujú medzi dvoma typmi H: nemým (H muet) a aspirovaným (H aspiré).

Neviem, či viete, ale aspirované, znamená vyslovené s prídychom (spolu s danou spoluhláskou by sme mali vydýchnuť vzduch ústami, počujeme to napríklad v angličtine, v slove pay je p aspirovanou spoluhláskou).

Takže, ak sa francúzske H nazýva aspirované.

Asi by tiež malo byť vyslovené.

Ale vo francúzštine sa žiadne H nevyslovuje.

Čiže ten názov nie je vôbec správny.

A obe H sú v podstate nemé.

Zdroj: giphy.com

Áno, celkom ma to hnevá. Mohli by si v tých názvoch spraviť poriadok.

Určite im to ale nehovorte priamo.

Lebo však viete, ako zareagujú.

Zdroj: giphy.com

Teší ich, že trpíme.

Ale aby som im úplne nekrivdila, v podstate existuje (asi jedno jediné) francúzske H, ktoré je skutočne aspirované. Vzniká, keď sa Francúz smeje 😀

H muet

H muet nemá na výslovnosť žiaden vplyv. Tvárime sa akoby vôbec neexistovalo a so slovami, ktoré naň začínajú, zaobchádzame akoby vlastne začínali na nasledujúcu samohlásku.

H muet dovoľuje samohláske za ním viazať sa (rozumej tvoriť enchaînement, liaison a élision) s predchádzajúcim slovom.

V praxi to potom vyzerá nejak takto:

l’hiver (zima) vyslovíme /livεr/ 

j’habite (bývam) vyslovíme /ʒabit/ 

mon horloge (moje hodiny) vyslovíme /mɔ̃nɔʀlɔʒ/ (aj napriek tomu, že horloge sú ženského rodu, musíme zmeniť ma na mon, tak ako to robíme vždy pred samohláskou)

les hommes (ľudia, muži) vyslovíme /lezom/ 

H aspiré

Narozdiel od H muet, pri H aspiré sa nemôžeme tváriť akoby neexistovalo.

H aspiré nikdy nedovoľuje samohláske za ním viazať sa s predchádzajúcim slovom.

Ja si H aspiré predstavujem ako veľmi starostlivého rodiča, ktorý chce svoje dieťa (rozumej samohlásku za ním) ochrániť pred zlými ľuďmi vonku (rozumej pred predchádzajúcim slovom). A tak mu silou mocou bráni v akýchkoľvek spojeniach a stretnutiach s vonkajším svetom.
Takto nejak:

Zdroj: giphy.com

V praxi to potom vyzerá nasledovne:

le hamster (nie l’hamster !) (škrečok) vyslovíme  /lə|amstεr/

je hais (nie: j’hais !) (nenávidím) vyslovíme /ʒə|ε/ 

ce Hollandais (nie: cet Hollandais !) (ten Holanďan) vyslovíme /sə|ɔlɑ̃dε/ (nemôžeme ce zmeniť na cet tak, ako by sme to spravili pred samohláskou)

des haricots (fazule) vyslovíme /de|ariko/ (s fazuľami majú Francúzi často problém, preto, keď ich budete počuť hovoriť /dezariko/, nehanbite sa ich opraviť!)

Povedzme si to otvorene, H aspiré znie trochu divne. Jednak preto, že francúzština je plynulý spevavý jazyk a všetko so všetkým spája. A zrazu príde H aspiré s tým, že: Pozor, zákaz kontaktu! Ďalšia vec je, že na H aspiré zase nezačína až tak veľa bežne používaných slov. Takže naše uši nie sú na takéto zvláštnosti veľmi zvyknuté.

Ako zistiť, ktoré je ktoré

Ak uvidíte napríklad niekde napísané: le hibou (sova). Pravdepodobne už nebudete mať žiaden problém zistiť, o ktoré H ide. Na to sa vás ale asi nikto nikdy nebude pýtať 🙁

Skôr môžu nastať iné situácie.

Keď budete chcieť napríklad použiť sloveso haleter (dychčať, ťažko dýchať). Ako ho vyčasujete?

J’halète alebo je halète?

Alebo keď budete chcieť povedať, že máte radi ježkov – les hérissons. Ako ich vyslovíte?

/lezerisɔ̃/ alebo /le|erisɔ̃/?

Nuž.

Bola by som moc šťastná, ak by som sa s vami mohla teraz podeliť o nejaké tajnésupertruperskvelé 100% funkčné pravidlo, na základe ktorého sa dá jednoducho zistiť o aké H ide.

Také pravidlo žiaľ neexistuje 🙁

Ale hlavu hore. Existujú aspoň nejaké užitočné tipy, ktoré nám môžu výrazne pomôcť:

1. Aký pôvod, také H (väčšinou)

Slová gréckeho a latinského pôvodu začínajú väčšinou na H muet. 

Napríklad:

habiter (bývať) z latinského habitare

humide (vlhký, mokrý) z latinského humidus

l’hiver (zima) z latinského hibernum

Slová germánskeho a iného (hlavne arabského, tureckého, anglického) pôvodu začínajú väčšinou na H aspiré.

Napríklad:

la hache (sekera) z germánskeho happa

haïr (nenávidieť) z germánskeho hatjan

le hall (hala) z anglického hall

Na prvý pohľad to síce vyzerá pekne, ale ja osobne neviem lentakzbrucha povedať pôvod každého francúzskeho slova začínajúceho na H. Možno vy viete.

Treba si tiež dávať pozor na slová pôvodom z angličtiny. Veľa z nich totiž samotná angličtina prebrala z francúzštiny, latinčiny či gréčtiny. V takom prípade začínajú zväčša na H muet. Ale ak ide o slová naozaj z angličtiny, začínajú väčšinou na H aspiré.

2. Názvy krajín a miest začínajú na H aspiré (väčšinou)

Takže máme napríklad: la Hongrie, la Hollande, Hambourg, Hanovre, le Havre. Nemali by ste teda nikdy povedať je suis d’Hambourg, ale je suis de Hambourg.

Existuje (samozrejme) viacero výnimiek. Napríklad: Helsinki, Haïti alebo Hiroshima.

V tomto majú často zmätok aj Francúzi. Vďakabohu sú často dovolené oba tvary, hlavne ak ide o nepofrancúzštené názvy 🙂

3. Slovník vám poradí

Či už ho máte so sebou v offline či online verzii, je to celkom užitočná vec. Ja používam všade ten od Lingey: na počítači, v mobile alebo vytlačený. Pri každom slovíčku sa tam v hranatých zátvorkách nachádza fonetický prepis. V prípade, že slovo začína na H aspiré, je na začiatku takýto apostrof [ˈ]. Skúste pozrieť napríklad to naše haleter alebo hérisson 😉

4. Bifľovanie, matka H aspiré

Presne tak. Jedinou istotou pri rozlišovaní medzi H aspiré a H muet je nabifľovať sa všetky slovíčka, ktoré začínajú na H aspiré. Na Wikipédii som ich napočítala len 597. Keď si dáte každý deň jedno, tak do dvoch rokov to máte z krku.

Nie, to som nemyslela vážne. Nebojte.

Číslo 597 znie celkom strašidelne, ale reálne sa z tých slov toľko nepoužíva a veľa vecí, ktoré kedysi označovali už dávno neexistujú. Takže si stačí vyhľadať nejaký rozumnejší zoznam – napríklad si zdarma na eshope môžete stiahnuť toto pdf s najpoužívanejšími slovami začínajúcimi na H aspiré – a začať s ním. Nie je tam toho tak veľa, ale je to podľa mňa fajn základ. Ak sa ho naučíte, tak si v bežnej konverzácii už celkom pekne vystačíte. Sova, ježko, škrečok alebo náhoda sú používané a užitočné záležitosti.

Na čo si treba dávať pozor

Existuje viacero slov s H aspiré, ktoré sa vyslovujú úplne rovnako ako slová bez H aspiré. Ale iba do momentu, kým pred ne nepostavíte nejaké iné slovo, s ktorým by sa mohli nejako viazať. Tu sú niektoré z nich, na ktoré si treba dať pozor:

la hauteur (výška) x l’auteur (autor)

le hêtre (buk) x l’être (bytie, bytosť)

je hais (nenávidím) x j’ai (mám)

le haut (vrchol, horná časť) x l’eau (voda)

Najväčšou záludnosťou je slovíčko héros.

Na prvý pohľad vyzerá síce celkom nevinne, ale na druhý už uvidíte to temné tajomstvo, čo v sebe skrýva.

Ide o slovo gréckeho pôvodu. Takže by malo mať na začiatku H muet.

Nemá.

Ale všetky jeho odvodeniny majú.

V praxi to vyzerá nasledovne:

H aspiré: le héros (hrdina)

H muet: l’héroïne (hrdinka, tiež heroín), l’héroïsme (hrdinstvo), héroïque (hrdinský), héroïquement (hrdinsky)

Podľa mňa to len dokazuje to, že Francúzi by nezniesli, keby sa hrdinovia vyslovovali úplne rovnako ako nuly. Tak sa tam nasilu rozhodli používať H aspiré!

les héros /le|ero/

les zéros /lezero/

Ak budete mať chuť, odporúčam pozrieť si toto výborné (5-minútové) video o porovnaní H vo francúzštine a nemčine. Spomína sa v ňom aj konšpiračná teória o hrdinoch a nulách 🙂 Ale aj pravdepodobnejšie vysvetlenie tohto zvláštneho úkazu.

Francúzi to tiež nemajú ľahké

Úplne na záver, by som len chcela pripomenúť, že nielen my to máme s tým francúzskym H také ťažké. Aj samotní Francúzi mávajú občas problém.

Hlavne s vyslovením H v cudzích jazykoch.

Však viete.

Aj vám vie H spôsobiť nejakú tú vrásku na čele? Máte nejaký spôsob, akým sa ho učíte? A poznali ste všetky slovíčka začínajúce na H aspiré, ktoré som spomínala v článku? Budem sa tešiť, ak dáte vedieť v komentári 🙂

Zdroje:
Le « h » aspiré et le « h » muet
H muet ou aspiré
LECLERC, J.: Histoire de la langue française
Petite histoire de h
OSTRÁ R. – SPITZOVÁ E.: Úvod do studia románskych jazyků